DejinyHistória (dejiny)

Vývoj pojmu história/dejiny

 Pôvodne (najmä v antike) sa pojem dejiny („história“) chápal ako udalosť a jej vyrozprávanie, zatiaľčo od 18. stor. sa dejiny chápu ako proces, rozvoj alebo pozadie konania:

V staroveku Herodotos chápal históriu ako „zisťovanie znalostí prostredníctvom vypytovania sa svedkov“. Aristoteles ju chápal ako reprodukciu toho, čo sa stalo. Polybios ju chápal ako súvislý celok, v ktorom sa spájajú konania a udalosti v rôznych častiach sveta.

V stredoveku ju Isidor zo Sevilly chápal ako bezpečné znalosti o tom, čoho bol človek očitým svedkom, plus ústna a písomná tradícia o minulosti – táto definícia bola rozhodujúca v celom stredoveku. V stredoveku sa tiež dejiny chápali ako súčasť Božieho plánu na postupné spasenie ľudstva. Najvýznamnejším historikom tohto obdobia bol Otto Frizinský (pozri ajHistoriografia (dejepisectvo)).

Počnúc Giovannim Vicom sa dejiny začali chápať už nie ako „historky“ (príbehy) ale ako označenie pre vzájomné vzťahy ľudí v čase a priestore.

V čase osvietenstva sa dejiny zbavili dovtedajších silných vplyvov náboženstva, rečníctva a morálnej filozofie. Po roku 1800 napokon Leopold von Ranke, ktorý začal výskum diplomatických spisov novoveku, zaviedol dodnes platný názor, že dejiny možno objavovať krok za krokom (tzv. historická metóda).